Brána ako symbol vstupu, ale tiež ako symbol zjednotenia a rozdelenia sa vyskytuje u mnohých kultúr. Podobne ako most, aj brána predstavuje deliaci, zároveň spájajúci prvok medzi dvomi priestormi, dvomi svetmi. V kresťanskej ikonografii i v mimokresťanských náboženstvách sa otvorenie a prekročenie brány spája s posvätnými obradmi, prechodom z jedného životného obdobia do nasledujúceho, v kresťanskej symbolike aj so spasiteľským poslaním Krista. V súvislosti s archetypálnym motívom brány, resp. dverí sú výstižné myšlienky Algernona Henryho Blackwooda, anglického prozaika, známeho autora nadprirodzených príbehov: „Dvere sú istotne najzmysluplnejšou súčasťou domu. Človek ich otvára, zatvára, klope na ne, zamyká ich. Sú prahom a hranicou. Pri ich prekračovaní, pri vstupe alebo odchode sa človek ocitá v iných životných podmienkach, v inom stave vedomia, lebo vedú k iným ľuďom, do inej atmosféry...“ (In Biedermann, H. Lexikón symbolov, 1992, s. 40). Szalaiova „Brána“ je síce otvorená, napriek tomu priestor za ňou zostáva pre nás neznámy, tajuplný. Magickosť tajomného priestoru umocňuje aj žiarivé svetlo prenikajúce pomedzi vstupné piliere, ktorých pevné kontúry sa v oslnivom jase strácajú. Odtiene ohnivej červenej dodávajúce kompozícii priestorovú hĺbku a dynamiku, zvyšujú intenzitu imaginárneho svetla a evokujú v nás pocit pulzujúceho života plného temperamentu a emócií.
Adriana Récka, Slovenská hudba 2, 2012. ISSN 1335-2458
Most ako znak deklarujúci pevnú hranicu medzi jedným a druhým bodom, tiež ako prvok deliaci, zároveň spájajúci dva svety, je častým symbolom prechodu a premeny. Hlboký symbolický význam a viacero významových rovín skrýva v sebe aj tento obraz, ktorý nás na prvý pohľad zaujme najmä svojou farebnosťou. Je známe, že ľudské oko najcitlivejšie vníma odtiene zelenej, a to vďaka tomu, že zelená je na Zemi najrozšírenejšou farbou. V tomto obraze nachádzame svieže zelené odtiene živej prírody – trávy, stromov, zrejúceho obilia, pripomínajúce jej jarnú premenu. Našu pozornosť však vzápätí upúta biely pás sťaby utkaný z pavučinových sietí, pripomínajúci Mliečnu cestu. Napriek svojej krehkosti je tento „most“ pevným priestorotvorným prvkom obrazu, ktorého stabilitu podporuje aj päť zvislých línií oranžovej farby komponovaných v pravidelnom rytme. Nášmu ponoreniu sa do hĺbky priestoru napomáha aj tmavozelené dno kopírujúce oblúk bieleho mostu. Most symbolizujúci ťažkosti pri prechode z pozemského sveta do záhrobia sa vyskytuje u všetkých známych kultúr. V kresťanstve sa symbolicky spája s pápežskou pontifikáciou, odvodenou od slovného spojenia pontifex maximus (hlavný staviteľ mosta). Táto spojitosť s kompozíciou evokuje archetypálny rozmer ľudskej skúsenosti s prechodom z materiálneho do duchovného sveta, umocnený zelenou farbou, symbolizujúcou nádej a znovuzrodenie.
Adriana Récka, Slovenská hudba 1, 2012. ISSN 1335-2458
Mesto ako útvar s istou skladbou pevných obydlí a s určitým vnútorným správnym poriadkom predstavuje v symbolike mikrokozmickú štruktúru vesmíru. Aj mesto rastie podľa tohto poriadku, ovplyvňované súradnicami s centrom, ktoré tvorí akýsi pendant nebeského otočného bodu, známeho ako omfalos (gr. pupok). U viacerých starovekých kultúr predstavoval omfalos v podstate posvätný základný kameň, miesto zrodu kozmu alebo miesto stvorenia – pupok sveta, resp. kameň zadržiavajúci podzemné vody. Za pupok nebies sa často považovala aj Polárka, okolo ktorej zdanlivo obiehajú ostatné hviezdy severnej oblohy. Osada ako – v porovnaní s mestom alebo obcou – menší útvar predstavuje komornejšiu formáciu so skupinou domov a obyvateľov, ktorí sú si (azda) bližší. Je však možné, že ani nie. Szalaiov pastel v nás evokuje viacero asociácií. Kompozícia nám pripomína súbor väčších i menších obydlí sústredených okolo centrálneho bodu a rešpektujúcich daný princíp vývoja urbanistickej štruktúry. Príbytky svietiace rôznou intenzitou sú jasne vymedzeným ohraničeným priestorom, územím, ktoré si chránime pred neželaným votrelcom. Obraz rozrastajúcej sa osady v nás tak vyvoláva pocit spoločenskej izolácie a osamelosti. Pôsobivá farebnosť obrazu navodzujúca príjemnú atmosféru neskorého letného večera či noci nám naopak dáva nádej, že je to iba dočasný stav, ktorý príchodom slnečného rána a nového dňa pominie.
Adriana Récka, Slovenská hudba 4, 2012. ISSN 1335-2458
Už samotný názov Súhvezdie, doplnený kryptogramom EKNM, evokuje skrytý význam, tajomný obsah, ktorý túžime spoznať a dešifrovať. Rozlúštenie tejto „hádanky“ nám otvorí cestu k vnímaniu a pochopeniu vizuálnych kvalít výtvarnej výpovede, inšpirovanej najpopulárnejšou serenádou Wolfganga Amadea Mozarta, ktorou je serenáda G-dur z roku 1787, známejšia ako „Eine kleine Nachtmusik“ – Malá nočná hudba. Táto komorná skladba plná sviežich tónov, vytvorená pre sláčikové kvinteto, rezonuje aj v kompozícii a vo výrazových prostriedkoch Szalaiovho pastelu. Rytmickú skladbu hviezd svietiacich rôznou intenzitou, rovnako pripomínajúcich temperamentnosť sonátovej časti a tanečnú dynamiku menuetovej časti ako živosť, hravosť i veselosť rondovej časti Mozartovho diela, na obraze dopĺňa harmonické pozadie evokujúce gracióznu a nežnú romancu v tempe andante. Ani tejto časti však nechýba energickosť, umocnená expresívnym rukopisom a mihotavým efektom sýtych červených odtieňov. Farebnosť Szalaiovho Súhvezdia opierajúca sa o odtiene primárnych farieb – žltej, červenej a modrej nám pripomína zrozumiteľnosť, zároveň formovú brilantnosť Mozartovej hudby. Jasnosť a usporiadanosť – atribúty hudobného klasicizmu asociujeme aj vďaka pravidelnému subtílnemu lineárnemu motívu štvorca, ktorý spája svetielkujúce hviezdy – tóny „Malej nočnej hudby“ vo vyvážený a pôvabný celok – súhvezdie.
Adriana Récka, Slovenská hudba 3, 2012. ISSN 1335-2458