Symbol a patchwork
Tvorba Daniela Szalaia pozostáva z dvoch častí, pričom viditeľný predel medzi nimi vytvorili na prvý pohľad odlišné média. Jednu časť jeho tvorby tvoria kresby, ktoré sa vracajú k začiatkom umelcovej tvorby. Szalai totiž vyštudoval textilnú tvorbu a hoci sa jej v súčasnosti nevenuje, trvale zostáva prítomná v pôdoryse jeho umeleckého myslenia, spredmetnenom v artefaktoch. Na prvý pohľad sa tieto artefakty javia ako abstraktné obrazy, teda ako obrazy, ktoré nechcú realisticky, štylizovane alebo deformovane nereprezentovať náš aktuálne prežívaný svet. Keď sa však nimi začneme podrobnejšie zaoberať a budeme si všímať aj tie najmenšie detaily, tak potom zistíme, že majú veľa spoločného s textíliami. Aby sme si túto podobnosť uvedomili, spoločného menovateľa (a to aj napriek tomu, že takáto vizuálna analógia sa naliehavo ponúka) nemôžeme hľadať v geometrických či vzoroch alebo farebnosti textílií. Podobnosť síce treba hľadať na povrchu, ale nie v rovine obrazcov, ale v rovine textúry. Áno, textúra je to správne označenie, pretože textúra na rozdiel od štruktúry organizujúcej vnútro, alebo faktúry zanechávajúcej prirodzené alebo umelé stopy na povrchu, vytvára povrchovú vrstvu. LászlóMoholy-Nagy by povedal, že tvorí povrchovú epidermis, teda akúsi vrstvu, ktorá na jednej strane dáva vonkajšok štruktúre a na druhej strane poskytuje podklad pre vznik faktúry. Textúra leží medzi, avšak leží medzi tak, že hranica medzi textúrou a štruktúrou alebo hranica medzi textúrou a faktúrou sa nedá postrehnúť. Prechod medzi nimi je plynulý, podobne ako je plynulý prechod medzi vnútornou a vonkajšou stranou v Mӧbiovom prstenci.
Szalaiove obrazy môžeme chápať aj ako symboly, alebo ak chcete proto-texty a keď hovoríme o texte, tak opäť sme veľmi blízko k textílii, veď označenie text vzniklo z latinského slova texere, čo znamená tkať a textum je to, čo doslova bolo utkané. Každá čiara predstavuje jedno vlákno, a usporiadanie týchto vlákien vytvára proto-text so svojím označujúcim a označovaným. Presnejšie tento symbol má jedno označujúce a dve označované. Označujúcim v tomto prípade sú čiara a farba, teda sformovaná matéria a ako taká nekladie nijaký interpretačný odpor. Oveľa zložitejšie je to s označovanými. Prvé označované je totožné s neurčitým významom tvaru, namiesto čitateľného významu, ktorý možno bez problémov preložiť z jedného znakového systému do druhého ho môžeme chápať nanajvýš ako stopu vedomej činnosti človeka, ako vizuálnu správu o tom, že tento útvar nevznikol prirodzene, skrátka nie je to nevyhnutný následok nejakej neznámej príčiny, ale výsledok slobody človeka. Druhé označované parazituje na prvom, paradoxne leží na povrchu a zároveň sa skrýva sa pod ním. Ako to možno vysvetliť? Nuž jednoducho tak, že je „vystavené“ zraku každého, kto sa na neho pozerá, avšak v skutočnosti je prístupné len zasväteným, teda znalým aj druhý, nazvime ho symbolický kód. Kto nechce vynaložiť väčšiu interpretačnú námahu, pre neho Szalaiove obrazy fungujú ako ornamenty, poprípade ako enigmatické proto-texty, napísané písmom, ktorého lexiku a gramatiku neovláda. Kto preukáže vôľu „obcovať“ s obrazmi, ten ich aj s pomocou paratextu čiže názvu môže považovať za symboly sveta. Symbol pripomína jestvovanie nekonečna a zároveň nám dáva pocítiť našu konečnosť, a keďže máme do činenia s nekonečnom, presahujúcim možnosti našej obrazotvornosti, môžeme, povedané spolu s Lyotardom, robiť len narážky na to, čo sa dá myslieť, ale nedá sa názorne, teda obrazom ukázať. Svojím spôsobom symbol nepriamo poukazuje na chaos sveta, nevyčerpateľný zdroj informácií, kontinuum, a zároveň na neutíchajúce pokusy človeka zvládnuť chaos usporiadaným kozmom, znížiť kódom nekonečný počet možnosti na konečný alebo rozčleniť kontinuum na diskontinuitné jednotky. Symbol je to, čo si vynucuje interpretáciu a zároveň dáva pocítiť, že akákoľvek interpretácia jeho významu je provizórna. Symbol je tajomstvo a to priťahuje pozornosť človeka. Všemožne sa ho pokúša rozlúštiť, avšak napriek enormnému úsiliu symbol odoláva týmto pokusom a v tom spočíva jeho príťažlivosť, pretože je dobré mať niečo pred očami, čo nás priťahuje a zároveň presahuje.
Aj druhá časť Szalaiovej tvorby má niečo spoločné s textíliami, konkrétne s tými, ktoré označujeme slovom „patchwork“. Každý z nás vie, čo je patchwork a to aj napriek tomu, že tento výraz nikdy nepočul. Patchwork je látka, ktorá vzniká zo zbytkov iných textílií tak, že niekto zošíva kúsky, z nich vytvára látku a z nej šije nohavice, bundu alebo obliečku na vankúš. Szalai však nezošíva kusy látok, ale, obrazne povedané, zošíva niečo iné. Sú to fragmenty rӧntgenových snímkov ľudského tela a tie sú de facto obrazy. Síce zvláštne, ale predsa len obrazy! Takéto obrazy sú pre zasväteného (ktorým je napríklad lekár) absolútne vernými obrazmi ľudského tela. Rӧntgenová snímka ako taká je možno dokonalé mimézis, rozhodne to nie je ikonický, ale indexový znak, pretože bez prítomnosti ľudského tela by tento znak nemohol vzniknúť. Snímka je vlastne „odtlačok“ suigeneris toho, čo zakrýva koža. Lekár dokáže diferencie medzi tmavými a svetlými dekódovať, zo snímky dokáže odčítať to, či je kosť zlomená alebo nie, či vidí v tele nádor alebo nie, či daný orgán je zdravý alebo nemocný. Szalaia tieto vlastnosti rӧntgenových snímok nezaujímajú (a to aj napriek tomu, že je manželka je lekárka), nezaujíma ho ani obraz ako celok, snímky ho zaujímajú jedine ako materiál, ako amorfná matéria, z ktorej vytvára svoje zvláštne patchworky. Snímky strihá na malé štvorce a potom štvorce podľa intenzity tmavých a svetlých odtieňov rozdelí do jednotlivých tried. Týmto aktom urobil nečitateľným to, čo bolo indexovou správou o zdravotnom stave jedinečného ľudského tela. To je však len prvá fáza tvorby, druhá spočíva v tom, že z týchto štvorcov tvorí nové artefakty. Napríklad inštaláciu, ktorá pripomína svojim tvarom loď. Keď tvar inštalácie prestane pútať pozornosť a divák si začne pozorne prezerať povrch inštalácie, môže sa udiať zaujímavá premena. Pozorný divák totiž náhodou môže uzrieť na povrchu inštalácie niečo, čo sa podobá na označujúce a že nejde len o podobnosť, ale o skutočné označujúce sa potvrdí vtedy, keď zistí, že označovaným je meno historickej osobnosti. Na túto premenu stačí prepnutie estetického vnímania do módu intelektuálneho chápania. Táto náhoda diváka prinúti byť oveľa pozornejším a pozornosť sa vyplatí, pretože postupne zisťuje, že plocha inštalácie je vlastne dvojrozmerným textuálnym priestorom, v ktorom sa nachádzajú mená ďalších historických osobností. A vtedy si uvedomí, že zmysel tejto inštalácii sa rodí na hranici estetického a intelektuálneho, viditeľného a čitateľného, vizuálneho a konceptuálneho. Prečo, to sa ukáže vtedy, keď sa začneme venovať menám historických osobností. Hoci ich výber je arbitrárny, čo znamená, že je výlučne závislý od ľubovôle tvorcu, predsa len majú niečo spoločné. Tieto osobnosti zásadným spôsobom, a je ľahostajné, či ich dejinné pôsobenie považujeme za pozitívne alebo negatívne, vplývali na beh dejín. Menili smer vývoja, urýchľovali či spomaľovali určité historické smerovanie. Keď zoberieme do úvahy túto indíciu, tak potom inštalácia už nereprezentuje len obyčajnú loď, ale môže reprezentovať archu a tú môžeme považovať za metonymiu nášho sveta. A samozrejme historické osobnosti možno považovať za kapitánov, ktorí dlhší či krátky čas určovali smer plavby archy, ergo dejiny nášho sveta.
To je však len jeden z príkladov využitia fragmentov rӧntgenových snímok ľudského tela, Szalai ich používa na tvorbu aj iných vizuálnych správ o stave nášho sveta. Napríklad na vytvorenie správy o stave komunikácie v súčasnosti. V dejinách ľudstva nikdy nedisponoval človek väčším počtom prostriedkov verbálnej a vizuálnej komunikácie. Už bežný mobilný telefón možno použiť na telefonický rozhovor, na poslanie krátkej SMS správy alebo vizuálnej MMS správy, avšak napriek tomu v súčasnosti komunikácia zlyháva. Nemecký filozof Jürgen Habermas je presvedčený, že terorizmus je poruchou komunikácie. Napriek rôznym komunikačným prostriedkom nevieme nájsť spôsob, ktorý by nám umožnil komunikovať s teroristami a presvedčiť ich, aby sa vzdali teroru. Komunikácia však zlyháva aj v našom okolí. Možno je to tým, že naše vedomie je zahlcované obrovským množstvom informácií a nedokáže z nich vybrať tie podstatné. V dnešnom svete sa často stáva, že človek každý deň komunikuje s niekým blízkym, posiela si s nimi SMS-ky či MMS-ky a vôbec netuší, že ten druhý prežíva hlbokú krízu, ktorá môže skončiť samovraždou. Komunikovať s druhým neznamená, že vieme na čo myslí alebo čo cíti. Živý rozhovor nemôže byť nahradený telefonickým hovorom, lebo pri ňom nevidíme mimiku, gestikuláciu, nevnímame autentickú moduláciu a intenzitu hlasu. Ani elektronická fotografia nemôže plnokrvne nahradiť tvár druhého, a preto je potrebné neustále sa zamýšľať nad nedostatkami súčasných foriem komunikácie, o prednostiach ktorých nás sústavne presviedčajú telekomunikační či internetoví prevádzkovatelia.
Szalai svojimi vizuálnymi metaforami upozorňuje na problémy či dokonca defekty komunikácie. Robí to nenápadne a pritom zaujímavo, namiesto konkrétnych ľudí v jeho vizuálnych správach komunikujú časti rӧntgenových snímok, pričom skrytý dôvtip artefaktov spočíva v tom, že snímky pripomínajú minimálne chápanie komunikácie a zároveň upozorňujú na škodlivosť redukcie komunikácie na minimálne podmienky. Lingvistika v určitom svojom období predpokladala, že pre úspešnú komunikáciu je dôležitý nejaký skelet v podobe všeobecne akceptovanej lexiky a gramatiky nejakého jazyka. Tento skelet, ono známe saussurovské langue umožňuje hovoriacemu kódovať a počúvajúcemu dekódovať zmysel a s určitou dávkou voľnosti si dovolím skelet pripodobniť k tomu, čo vidíme na rӧntgenových snímkach. Lenže tento skelet je v konkrétnej komunikácii vždy „obrastený“ svalmi a zahalený pokožkou, a spolu vytvárajú neopakovateľného jedinca, osobnosť s vlastným menom a priezviskom, s personálnou identitou a bohatou biografiou, ktorého v komunikácii nepoznáme len podľa toho, že používa identickú lexiku a gramatiku, ale aj podľa toho, že sa vyznačuje neopakovateľnou farbou hlasu, kadenciou, osobitou artikuláciou niektorých hlások, svojráznou mimikou a gestikuláciou, pričom jedno môže podporiť alebo spochybniť druhé. Napríklad rázne gesto môže dodať váhu výpovede a zase nenápadná mimika ju môže spochybniť. Inak povedané, pre minimálnu komunikáciu stačí použiť lexiku a gramatiku, tak, ako pre určenie niektorých zranení alebo stanovenie diagnózy nám stačí rӧntgenový snímok, ale pre plnokrvnú komunikáciu so všetkými jej odtieňmi rovnako ako pre spoznanie konkrétnej jedinečnej osobnosti je potrebné oveľa viac.
Z fragmentov snímok Szalai tvorí aj pozoruhodné patchworky-obrazy chtónických príšer. Tieto obrazy majú opäť, podobne ako to bolo v prípade predchádzajúcich obrazových metafor komunikácie, kritický podtón. Chtónická príšera ansich môže byť zaujímavá, oveľa zaujímavejšia je ako reprezentácia porušenie prirodzeného poriadku sveta. Mýty a rozprávky nám poskytujú mnoho príbehov o tom, aké katastrofy sú späté s objavením sa chtónických príšer, pričom katastrofy trvajú dovtedy, kým tieto netvory nie sú odstránené. Chtónický príšera reprezentuje porušenie prirodzeného poriadku sveta, ale aj prerušenie kontinuity, presmerovanie určitej tendencie, skrátka všetko to, čo ľudia akosi samozrejme pripisujú náhodám. Lenže náhoda neprichádza zvonku, ale je súčasťou nášho sveta, lenže to si akosi nechceme pripustiť a radšej ju stotožníme s nejakou chtónickou príšerou. Tým, že ich Szalai paradoxne tvorí z fragmentov snímok ľudského tela, nám jasne a bez okolkov dáva na známosť ich antropomorfný pôvod. Každá chtónická príšera v konečnom dôsledku vzniká ako slobodná hra obrazotvornosti človeka. Zoberme si napríklad známu Sfingu. Má ľudskú hlavu a telo leva. Alebo Gryfa, zloženého z častí tiel orla a leva. Vidíme, že jednotlivé časti tiel chtónických príšer sú reálne, avšak ich kombinácia je nereálna a Szalai veľmi jednoduchým a zároveň presným spôsobom poukázal na ich zakotvenosť vo svete ľudí.
Niektoré Szalaiove patchworky nemajú len výšku a šírku, ale aj hĺbku. Túto hĺbku vytvára tak, že jednotlivé plochy radí za sebou a transparentnosť materiálu umožňuje interakciu vrstiev tak, aby vytvorili zaujímavé priestorové obrazy. Sú to ambivalentné objekty, na jednej strane divákovi niečo ponúkajú, na druhej strane poskytujú priestor pre divákovu projekciu. V tomto prípade sa ich zmysel sa pre zmenu rodí na hranici zámerného a nezámerného, ide o, povedané spolu s Umbertom Ecom, otvorené diela. Tieto sú síce formálne uzavreté, avšak umožňujú rôzne spojenia medzi jednotlivými prvkami, čo samozrejme vplýva na tvorbu výsledného zmyslu diela. Takéto dielo je priestorom, v ktorom dochádza k formácii a reformácii jeho zmyslu, čo samozrejme zvyšuje šance na prežitie umeleckého diela v nových, v súčasnosti nepredvídateľných kontextov.
Hviezdne nebo v nás vyvoláva úžas a zlyhanie komunikácie alebo objavenie sa chtónických príšer zase strach. Keď sa pozeráme na hviezdne nebo nad nami, zabúdame na problémy nášho sveta, keď doliehajú na nás problémy, tak akosi samozrejme sa prestávame pozerať na hviezdne nebo. Ani jedno, ani druhé nie je trvale udržateľné, to však neznamená, že by sme jedno alebo druhé mali ignorovať. To rozhodne nie, myslím si, že by sme mali postupovať tak, ako Daniel Szalai, ktorý sa pokúša každou kresbou približovať k tajomstvu kozmu a zároveň svojimi patchworkmi nenápadne, ale dôrazne sa vyjadruje k stavu nášho životného sveta. Pravdu povediac, určite sa mu nepodarí rozlúštiť ono tajomstvo a nie som presvedčený ani o tom, že svojimi artefaktmi zlepší stav sveta, v každom prípade však už roky poskytuje niečo, čo dokáže vyvolať v divákoch estetický pôžitok, a to je pre umelca to najdôležitejšie.
Peter Michalovič, Identikit, Nové Zámky 2014